Mám orientačný talent. Nechcem sa chváliť, ale kto sa riadi podľa mojej navigácie, nikdy nezablúdi. Stačí, keď vždy odbočí opačne, ako mu navrhujem. Aj sám sa podľa toho zariaďujem. Keď hľadám nejakú adresu, spýtam sa sám seba, kde by som išiel. Keď poviem, že vpravo, odbočím vľavo. A opačne.
Vďaka tejto komplikovanej taktike už neblúdim tak často ako prv. Pri svojich blúdeniach som zistil, že najprehľadnejšie mesto je Londýn. Tam sa nedá zablúdiť. Najdlhšie som blúdil v jednej dedinke pri Trnave. Tam mi riadne zavarili.
Pri označovaní ulíc ľahko spoznáte mentalitu i temperament národa. V časopise Anthropos Elena Fejdiová uvádza, že „jedno z najväčších miest na svete (Tokio) je prakticky nerozčlenené, priestory, z ktorých sa skladá, sú bezmenné. Určitú adresu možno nájsť podľa mapky, rýchleho náčrtu, ktorý partner v rozhovore umiestni vzhľadom na nejaké známe miesto.
Takýto spôsob orientácie robí z výmeny adries komunikáciu". Najprecíznejší sú v tomto Nemci. Tam je označenie ulice nielen na jej začiatku a konci, ale všade tam, kde sa križuje s ďalšou a kde by mohla hroziť mýlka.
Slovensko je niekde celkom mimo - nie je to ani srdečná japonská úslužnosť, ani nemecká akurátnosť. Je to bordelizácia spojená s ľahostajnosťou. „A vy neviete, kde je to oné? Šak vedľa toho oného, jak bola tá oná..." povie vám s úprimným začudovaním tetuška, keď zistí, že neovládate miestne koordináty.
