Povolebná komunikácia na diaľku medzi Robertom Ficom a Vladimírom Mečiarom je dokonalou zmesou tragikomédie a frašky. Bývalý premiér a predseda Smeru by sa vraj rád dozvedel, ako je možné, že taká strana ako HZDS „nebola schopná sa prebiť do parlamentu" a chce o tom hovoriť priamo s Mečiarom.
Ten zase Ficovi so „súdružským pozdravom" odkazuje, že by sa mal zamyslieť nad sebou, prečo „zostal sám" a prečo ako podpredseda parlamentu „má česť byť Sulíkovým pomocníkom s podporou dzurindovcov a spol.".
Tragikomédia je to preto, že tragika tónu obidvoch adresátov, prameniaca z hlbokého sklamania z nepriaznivých volebných výsledkov, nemôže nevyvolávať ironický úsmev.
Fraška je to preto, že autori vzájomných odkazov sú protagonistami toho istého javu, ktorý ich odstavil od moci (Fico) a vyhnal z parlamentu (Mečiar). Jeho názov je mečiarizmus. Akurát človeka, po ktorom je tento jav pomenovaný, môže veľmi mrzieť, že dnes jeho stelesnením je práve jeho (Mečiarov) najväčší osobný premožiteľ.
Samotnému premožiteľovi je však takéto víťazstvo vlastne nanič, keďže sám vypadol z mocenského sedla a má pred sebou nie veľmi optimistické vyhliadky do budúcnosti.
Jednou z reakcií na výsledky volieb bolo tvrdenie o konci mečiarizmu. Nazdávam sa, že bolo nepresné a predčasné. Určite volebné výsledky znamenali definitívne zavŕšenie politickej kariéry Mečiara a zrejme aj zánik strany, na čele ktorej stál 19 rokov.
Mečiarizmus ako fenomén slovenskej straníckej politiky však odchodom Mečiara nekončí. Celkom slušne sa zahniezdil na politickej scéne a je dnes koncentrovaný v Smere.
HZDS číslo 2
Smer získal vo voľbách takmer 35 percent hlasov a stal sa dominantnou stranou - podobne ako HZDS v 90. rokoch. Nielen postupne prebral drvivú väčšinu voličov HZDS, ale aj socio-demografickým zložením a hodnotovým ukotvením svojho terajšieho elektorátu sa značne priblížil k pôvodnému HZDS, stal sa z tohto hľadiska akýmsi „HZDS číslo 2".
Napriek sebadeklarovanej sociálnodemokratickej orientácii nespĺňa Smer základné kritériá príslušnosti k sociálnodemokratickej straníckej rodine, zo „socdem výbavy" mu patrí iba samozvaná skratka „SD". Zato o tom, že je to nacionálno-populistická strana podobná HZDS v 90. rokoch, niet najmenších pochybností.
Ťažiskovými témami, ktorým sa Smer prednostne venoval v pozícii vládnej strany, boli otázky takmer výlučne súvisiace s výkonom moci a nacionálno-vlastenecká problematika - politika národných symbolov, obhajoba „národnoštátnych záujmov", „pronárodné" postoje v otázkach slovensko-maďarských vzťahov, mytologizujúci trend v interpretácii národných dejín Slovenska a Slovákov.
