Rudo Sloboda, starí Kelti, jogíni, hľadači - tí všetci o ňom hovoria.
Zažil som ho nedávno v kruhu blízkych, na prechádzke proti prúdu Dunaja, slnko pražilo ešte do sviežich topoľov a vŕb lužného lesa, nad riekou plachtil kormorán. Chodník sa skrúca až k rieke, v ktorej sa dalo okúpať a uniknúť tak pred rojmi komárov, v čistej vode plávali iba lupienky a sem-tam konárik.
Minuli sme zhrdzavenú tabuľu Pozor, štátna hranica!, k brehu sa skláňali rybárske búdky s veľkými sieťami nad vodou, nápis Treppelweg pripomínal cestu, ktorou kedysi ťahali lode, za rímskych čias vraj otroci, neskôr kone. Po štyroch hodinách sme sa pozerali na Devín z opačnej strany a popri vápencovom brale so zrúcaninou hradu Röthelstein sme vošli do Hainburgu.
V útulnej reštaurácii ponúkali čerstvý šalát a vychladené nápoje, na lavičke pri brehu vysedávali pamätníci čias, keď ešte všetko bolo inak. Hlboký mier, povedal Eugen, ktorého Ivan stiahol na výlet rovno z trafiky, kde si kupoval víkendové noviny.
Večer doma listujem v knihe britskej historičky Margaret Macmillanovej Paríž 1919. Šesť mesiacov, ktoré zmenili svet. Ponáram sa do archívnych dokumentov o tom, ako sa po páde veľkých impérií utvárali nové štáty a rodili nové zmluvy i do fascinujúcich portrétov protagonistov Parížskej mierovej konferencie, do ich zmýšľania, motivácií, pohnútok.
Okrem kľúčových politikov - premiérov Lloyda Georga, Clemenceaua a Orlanda a prezidenta Wilsona - autorka vykresľuje stovky ďalších výrazných postáv, predstaviteľov vyše tridsiatich krajín, spojencov víťazov i porazených, dožadujúcich sa spravodlivosti, uznania, odškodnenia či reparácií, ľudí rôznych jazykov, náboženstiev, rás i kontinentov.
