„Chcem ťa mať naruby aj na líce / A to je všetko / v tom vlastne celé tajomstvo najsvätejšej Dvojice..."; „Je pri mne anjel môj / Je tu môj diabol strážny..." Zvrchovaným slobodným priestorom slova je oddávna poézia. Ako to ukazujú náhodne zvolené verše Mariána Kováčika, sloboda sa tu vzťahuje aj na iné alebo nové narábanie s výrazmi z náboženskej oblasti.
Tento proces bol do určitej miery vždy prítomný aj v bežnom jazyku. Dnes sa stáva čoraz častejší. Pribúdajú slová, ktoré v bežnej reči strácajú svoj religiózny význam. Diskutuje sa o tom, či je takéto používanie vhodné, alebo nevhodné.
U nás je všeobecne známa diskusia o používaní slova „krst, krstiť, pokrstiť" v nenáboženskom význame „uvedenie, prezentácia, promócia, uviesť, prezentovať, promovať" spred asi pätnástich rokov (krstiť knihu, cédečko).
Pre staršiu generáciu však bolo prirodzené používanie slovesa „vykrstiť niekoho" slovami, palicou, trstenicou vo význame „vyhrešiť, potrestať, vybiť" alebo „sobášiť jablká s hruškami", teda miešať dovedna, čo k sebe nepatrí.
Dnes moderátor bežne „spovedá" niekoho, miesto „pýta sa, vedie rozhovor s niekým" a slávny tréner Weiss má jeden rozhovor v Hospodárskych novinách (19. 9. 2008) nadpísaný Všetko vo futbale kóšer nebolo, teda nebolo v poriadku, nebolo bezchybné, čisté.
Čítam, že aj výsledky volieb sú pre niekoho kóšer, pre iného nekóšer a že sa vyrába kóšer slivovica (kóšer v židovskom náboženskom význame znamená rituálne čistý, bezchybný).
