Čítala som, že európski kolegovia privítali novú kolegyňu Radičovú komolením jej mena. Radiceva, Radikova a určite časom príde aj Radičková.
Hlas Ivety Radičovej ku mne dolieha z televízora od susedov. Týmto spôsobom sa mi prehovárajú predsedovia vlád už roky. Predsedovia vlád a Janovia z telešopingov. Nezabudnuteľné huhlanie a mrmlanie Vladimíra Mečiara, štekot Roberta Fica a teraz si zvykám na iný hlas. Musím povedať, že je to neporovnateľne príjemnejšia melódia.
Radičovej meno teraz často poletuje letným povetrím, keď ho uprostred horúčavy začujem v bubline nad hlúčikom troch ledva dýchajúcich stareniek pred kostolom, radšej pridám do kroku. Ako hovorievala moja stará mama, keď nemáš čo pekné povedať, radšej buď ticho.
Vo vínotéke sa v klimatizácii dobre živený aj oháknutý štyridsiatnik zalieča nejakej mladej dáme fľašou californského rosé, ktoré volá „pekným rozéčkom", a mudrovaním o politike. Práve na jazyku omieľa Radičovú „Európa je Európa a Radičová iste narobí aj všelijaké hlúposti, ale ja si myslím, že sa to časom naučí", hodnotí pán, ktorý to, čo sa ona bude musieť učiť, má už viditeľne v malíčku.
Iste nejaký príbuzný Komenského.
Sú kanikuly, aj keď dnes nikto toto pomenovanie, ktoré znamená psie dni, u nás nepoužíva. A ja sa v tej horúčave snažím všeličomu prísť na meno. Keď sa s vyplazeným jazykom veziem na Zlaté piesky a cítim sa ako na dovolenke v cudzine. Lebo k vode musím dosť zložito a dlho cestovať. Ako k moru.
