. Ten, kto býva v paneláku, dobre vie, že v ktorejkoľvek dennej hodine môžu začať vnikať do jeho intímneho bytového prostredia agresívne zvuky vŕtania, pílenia, búchania a iné, na nervovú sústavu tvrdo útočiace akustické prejavy prerábania.
Prerábanie sa začalo, a tak ľahko sa neskončí. Potrvá aspoň dva týždne. Potom nastúpi ďalšie prerábanie, ba séria prerábaní, vyvolávajúcich oprávnený pocit, že ten, kto uviazol v pasci postkomunistického panelákového bývania, a takých je nás v mestách pravdepodobne väčšina, sa už do konca života zvukov prerábania nezbaví. Človeku, ktorý nemá nádej zbohatnúť, nezostáva nič iné, iba sa naučiť s prerábaním žiť.
Nepochybne mu v tom pomáha aj fakt, že on sám nie je len objektom, ale i subjektom prerábania. Rok 1989 zlomil totiž podobu vlastníctva a celkom zákonite aj socialistickú štátnu bytovú výstavbu zasiahol privatizačný proces, dalo by sa priam povedať ľudový privatizačný proces.
Vrátili sme sa i v tejto oblasti k inému, historicky a skúsenostne prosperujúcejšiemu svetu, vychádzajúcemu z tej, nie celkom lichotivej stránky ľudskej povahy, ktorá má väčší vzťah k vlastnému a súkromnému ako k cudziemu a spoločnému. Prirodzená náklonnosť k svojmu, opotrebovanosť bytov a nedostatky socialistickej výstavby (umakartové bytové jadrá, ľahké panely, rakovinotvorný azbestový materiál), ale i vývoj (plastové okná, eurookná atď.) si vyžiadali rekonštrukciu a s ňou i znášanlivosť nepriaznivých sprievodných znakov zlepšovania.
