Pikantéria, pikantnosť sú slová francúzskeho pôvodu, „pique" znamená kopija, sloveso „piquer" má okrem iných významov aj význam pichať, bodať, štípať (aj na jazyku). Sú však situácie, keď všetky kultúrne konvencie o tom, čo je náležité a čo nie, idú bokom a pikantérie sa razom menia na vecné, prirodzené a nevyhnutné pomenovania.
Prvá otázka, ktorú mi položil chirurg na druhý deň po operácii, znela: „Vetry boli?" Juj, čo sa to ten doktor pýta mladej slečny, prebehlo mi vtedy ešte „neskazenou", chorobne prudérnou mysľou. Na verejnosti sa predsa o takých veciach nehovorí. V škole sme sa však do popuku rehotali, ak niekomu „ušlo", čo bolo aj cítiť, a slovo „prd" sme skloňovali vo všetkých pádoch, samozrejme, aby učiteľka nepočula.
Potom je iná situácia, keď sa narodí dieťatko a jeho vetríky, prdíky a kakaničky zamestnávajú celú rodinu aj pediatra niekoľko mesiacov ako celkom prirodzená a pre zdravie a dobrý vývoj nevyhnutná záležitosť. O nejaký čas to bábätko trochu podrastie, jedného dňa sa vráti z prváckej lavice, potmehúdsky sa na vás díva a opakuje: „Prdím, prdím..." (nechcem zachádzať do hlbších vôd). „Dobre, a čo? hovoríš skoro po grécky - pordein, perdein znamená, že púšťaš vietor." V tvári dieťaťa badám rozčarovanie.
