Toto moje presvedčenie si sama pred sebou usilujem zjemniť protiargumentom, že v súkromnom podnikaní má každý vlastník právo voliť si svoj model správania voči zákazníkovi a že teda prirodzeným pánom je predovšetkým on - vlastník.
Na zákazníkovi je, či ponúkaný model prijme a či sa radšej nepoďakuje. Pri letnom túlaní po krajine mi však vychodí, že keby som mala od každého pultu iba odísť a hľadať vhodnejší, umrela by som od hladu a smädu.
Jedálenské vozne vo vlakoch, bagetérie, pizzérie, bufety na plážach sú plné brigádnikov. Zarábajú si na živobytie a ľahkosť, s akou nezvládajú základné komunikačné vzorce, je neznesiteľná.
Obsluhujúca v rýchliku mi bez slova prinesie na stôl minerálku a pohár, nalejem si, a keď chcem odpiť, zbadám krásneho utopeného pavúka, na bublinkách pod ním sa vznáša pavučina. Pohár aj s minerálkou vrátim, čo už, stane sa. Servírka bez slova vezme pohár aj fľašu a prinesie nový pohár s tou istou dopoly prázdnou minerálkou. Poprosím o novú fľašu, nebudem predsa platiť za niečo, čo som nevypila. Bez slova dostanem novú fľašu. Na dne druhého pohára je zažratá špina. Otvorím plast a vodu vypijem rovno z neho. Čo už, zrejme brigádnička.
