Prečítal som si rozhovor s ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny pánom Jozefom Mihálom, ktorý vyšiel 26. júla v denníku Plus 1 deň. Hovorí v ňom aj o ľuďoch, ktorí musia vyžiť zo štyristo eur mesačne, čiže napríklad aj o mne, a obávam sa, že aj o desiatkach a stovkách ľudí s podobným povolaním, aké mám ja, s vysokoškolským vzdelaním i praxou - o výtvarníkoch, divadelníkoch, poetkách, knihovníkoch, kritikoch či literárnych prekladateľkách.
Keď píšem knihu, prechádzam na maximálne úsporný režim a iné, výnosnejšie džoby, idú na rok aj dva bokom. „Mám pocit, že ľudia síce nadávajú, ale že sa prispôsobili," tvrdí Mihál. Obávam sa, že sa mýli. Mne ani mnohým kolegom sa vonkoncom nepáči, v akých podmienkach kreatívni ľudia v tejto krajine žijú a pracujú. Podľa ministra by sme my, nespokojní, „mali niečo urobiť, keď nič iné, tak aspoň vycestovať do zahraničia... a učiť sa cudzie jazyky."
Oboje som už urobil. V zahraničí som strávil niekoľko rokov, vyšlo mi tam zopár kníh a v dvoch cudzích jazykoch som sa zlepšil. Veľa ľudí v Nemecku mi hovorilo, aby som tam zostal a naozaj som to zvažoval. Keďže moje knihy sa na Slovensku celkom dobre predávajú, nemám šancu získať doma podporu na napísanie novej. Všetko, čo si u nás kúpi viac ako tristo ľudí, je totiž automaticky „komerčné", hoci v praxi to znamená smiešnych niekoľko desiatok eur pre autora.
