Čo dokáže malosť slovenského priestoru
„Víťazstvo je naše!" - zvykol ako obvykle trikrát, mužne, dôrazne a často opakovať priateľ Fedor Gál v porevolučnej ére slovenských rokov deväťdesiatych, treba však podotknúť, že vždy so štipkou akoby skrytého, predsa však pomerne intelektuálne zdatnému okoliu znateľného sarkazmu. „Po eufórii z víťazstva treba čakať pomstu...," zvykol súčasne opakovať mnohonásobný skeptik spisovateľ Juraj Špitzer a zaneprázdnení mladí aj revolučným duchom zmladení euforici si len bokom, lebo ho mali poväčšine radi, dovolili šomrať na jeho kuvikanie. „Nové vetry, ale zo starých rití!" - zvykol na otázku, čo nového, s obvyklou iróniou utrúsiť básnik Štefan Žáry pri kratučkej obchôdzke mestom na Poštovej ulici, keď usúdil, že mu práve nestačí vykloniť sa z okna „na tri dychy".
Šesť minút
Víťazstvo a eufória z víťazstva vybudí a zaplaví organizmus endorfínmi, hormónmi „šťastia" (nie nadarmo sa nazývajú aj morfínmi), na obdobie šiestich až desiatich minút. Predlžovanie euforického stavu by si preto vyžadovalo umelú podporu chemickými látkami (medikamenty, drogy), alkoholom alebo dobre dramaturgicky a cielene vypracovanými akciami (pochody, zlety, masové demonštrácie, davové akcie). Výnimkou, síce nie neobvyklou, sú choré mysle na rozmanitý spôsob. Ale „len idiot sa usmieva dvadsať štyri hodín denne," upozorňuje rakúsky psychiater Viktor Frankl.
Hrnček s uchom
Víťazstvo je naše oných šesť až desať minút a po tomto čase sa vlastnícke vzťahy nebadane menia v opačnom garde. Víťazstvo vlastní nás a my sa najprv začíname riadiť a čoskoro podriaďovať zákonitostiam víťazstva. Neznalosťou dôsledkov zo vzťahov „víťaz a porazený", „víťaz verzus porazený", „víťaz a zanedbaný" a následne neschopnosťou ich eliminácie si zakladáme ohrozenie moci ba až jej stratu.
Niccolo Machiavelli stručne a jasne opisuje vo svojom manuáli pre vladára ako efektívne narábať s víťazstvom, teda so získanou mocou, a ako si získať porazených, aby sa nestali pre vládu hrozbou. Iste, nie je pekné hovoriť, že ľudí nemotivujú mravné ideály alebo normy, ale len materiálne záujmy, je však dobré to vedieť, veď sú veci, ktoré sa v Európe nemenia od antiky cez šestnáste storočie dodnes, trebárs hrnček s uchom.
Kto z koho
Keďže stálym problémom Európy a jej regiónov je malosť priestorov a väčšinou tesné susedstvá (od štátov až po osady), je hnacím motorom každej politiky, veľkej aj lokálnej, vzorec „víťaz verzus porazený". V Európe na rozdiel od Ameriky je priam nemožné vzhľadom na vlastnícke, rodinné a kultúrne okovy zdvihnúť zo dňa na deň kotvy a totálne sa premiestniť. Hlavný dôvod pre vznik Európskej únie ako zábrany voči sporom a vojnám však nie je témou tohto diskurzu.
Silná ukotvenosť a prerastenosť vzťahu „víťaz verzus porazený" sa bohužiaľ prenáša až do vzťahov medzi jednotlivcami (napríklad susedské spory, rozvodové spory). Znakmi vzťahu „kto z koho", malosti a tesnoty je napríklad úporné úsilie dokazovať a legitimizovať často až smiešnymi nástrojmi nároky na pôdu, priestor, históriu či kultúrne oblasti.
