Pre redakcie sa tentoraz stal dramatickou témou prechod niekoľkých kolegov na miesta hovorcov. Väčšina diskutérov očividne považuje žurnalistov a politikov za dva úplne odlišné živočíšne druhy a akýkoľvek iný spôsob kontaktu než pazúrmi a tesákmi za neodpustiteľnú mezalianciu. Asi ako keby si princezná zobrala dvanásťhlavého šarkana a idylicky si spolu nažívali v jeho jaskyni.
Hovorcom som nikdy nebol, no „prechod na opačnú stranu barikády" som zažil už pred desaťročiami, keď som sa zo dňa na deň z dlhoročného redaktora a literárneho kritika zmenil na riaditeľa Divadla na korze. Dovtedajší kolegovia kritici sa mi mali stať (aspoň podľa predstáv „mojich" hercov) úhlavnými nepriateľmi. No ani v tejto zdanlivo schizofrenickej situácii som sa nikdy neprestal cítiť novinárom a nestratil (aspoň dúfam) schopnosť vidieť veci objektívne.
Dokonca ani za dvadsaťročného násilného umlčiavania, ktoré bezprostredne nasledovalo. A keď som sa po návrate do života zrazu ocitol dosť vysoko na rebríčku ministerstva kultúry, dobiedzajúcich novinárov som ani na chvíľu nepovažoval za nepriateľov. Ak mi občas šli na nervy, tak nie ako „politikovi" (ktorým som sa nikdy nestal). Ich nepripravenosť a diletantizmus ma rozčuľovali ako novinára. Sledoval som ich pod lupou dlhoročných skúseností, hanbil som sa za ich konvenčné „odvážne" otázky od buka do buka a bolo mi tak trochu smutno.
