Vhodne to supluje osvetu, lebo tá inštitucionalizovaná dvadsať rokov nielen jalovo žerie peniaze občanov, ale aj sedí ako ropucha na prameni v budove Domu umenia a je hlavnou prekážkou, aby splnil svoje poslanie, dnes zvané Kunsthalle.
Podobne ako ďalší potkan na peniaze bez výstupov, Matica slovenská (okrem knižnice), aj toto osvetové, aj literárne centrum, tento pelech polotalentovaných národných flákačov, je pre impotentných ministrov kultúry do radu, nedotknuteľné územie.
Pritom múzejníci a galeristi, čo spravujú hodnoty po celom Slovensku, chodia po ulici potichúčky, nenápadne, aby si ich nik nevšimol, nevyčítal im nadpočetnosť či malú návštevnosť a nevyšmaril ich na dlažbu a na hlavu padajúce malé múzeum nezavrel.
Toť vizitka lásky k odkazu predkov, k pamiatkam regionálnej a miestnej kultúry. To nie je len SND či STV, čo má toľko s kultúrou, ako stĺp vedenia s elektrinou. Nič, len povýšenectvo, neznalosť, grobianstvo, hnoj trčiaci z drahých topánok vystúpivších z miliónových štátnych áut, čo aj tak skončia v šrote.
Kunsthalle predstavuje domáce súčasné umenie, vyváža výstavy, dováža ukázať konkurenciu. Živá aréna, ako v serióznom vrcholovom športe. Pestuje aktérov i publikum, buduje prestíž. No a takúto vec pchať do historickej tržnice, ktorá je trestuhodne zavretá (viď živé rínky v iných metropolách), keď pár krokov oproti stojí hotová Kunsthalle architekta Charváta (1966), jediná na to postavená na Slovensku, s príslušným zázemím.
