ať plastové fľaše. Jedného z chlapcov organizátori zadržali a prísne pokarhali. Na druhý deň chlapcov otec zatelefonoval do školy a protestoval, prečo vynadali iba jeho synovi?
Učiteľka, ktorá zodvihla telefón, nebola na súťaži, a preto nepoznala okolnosti celého incidentu. Žiadala otca chlapca, aby jej situáciu opísal. Počas rozhovoru sa však neustále musela pýtať: "Prosím? Ešte raz, ako? Nerozumiem..." Chlapcov otec sa totiž narodil a vyrastal v prefektúre Akita na severe ostrova Honšú (asi šesťsto kilometrov severne od Tokia) a hovoril silným tamojším dialektom. Aj sa ho učiteľka napokon opýtala: "A vy ste z Akity?"
Otec z Akity to zobral osobne a cítil sa učiteľkou ponížený. Na druhý deň sa potúžený alkoholom vybral do školy, že si to s ňou z očí do očí vyjasní. Namiesto učiteľky však natrafil na zástupcu riaditeľa školy. Došlo k pästnému súboju, otec z Akity niekoľkokrát udrel zástupcu, načo prišla polícia a otca zatkli.
Myslím si, že na Slovensku by k takémuto hlúpemu konfliktu nikdy nedošlo, hoci aj tu existuje veľa nárečí. V Japonsku však pre nárečie mnohí ľudia, zvlášť zo severu krajiny, trpia komplexom menejcennosti, pretože sa im za ich dialekt posmievajú a označujú ich za vidiečanov. Ale vtipné na celej veci je, že aj prefektúra Tochigi, kde sa celý incident stal, je známa svojím silným a zvláštnym dialektom, aj keď je blízko Tokia. Takže, ak niekto z Tochigi namieta niečo proti dialektu z Akidy, je to ako keby na Slovensku Záhorák vyčítal Východniarovi: "Co vyprávjáš? Čovječe, já tomu tvojemu jazyku nerozumím."
