A potom – mám taký pocit, že som povinný čítať. Kto iný by už mal čítať, ak nie spisovateľ, ktorý vyžaduje čítanie svojich výtvorov od druhých.
Napriek tomuto čitateľskému uvedomeniu mám permanentný deficit medzi svojimi možnosťami (najmä zrakovými) a prívalom kníh, ktoré sa na mňa valia každý deň. A tak využívam aj letný čas na zníženie hladiny medzi túžbou a možnosťou. Minulý týždeň som si vzal do ruksaku niekoľko kníh, ktoré mám vo svojej knižnici už niekoľko rokov, ale ešte stále som ich neprečítal. Dôvody boli rôzne: subjektívne a – subjektívne. Pri románe Dušana Mitanu Zjavenie som sa trochu bál, že ma sklame môj milovaný autor a kamarát. Po skvelých poviedkach a novelách a po menej vydarených starších románoch bola táto obava pochopiteľná. Navyše, časť slovenskej kritiky nám vsugerovala, že Mitana spisovateľ skončil pri Psích dňoch.
V týchto psích dňoch som teda prečítal Zjavenie – na jeden dušan – a bolo to pre mňa zjavenie. Zodpovedne môžem vyhlásiť, že Mitanov román je jeden z najsilnejších a umelecky najpresvedčivejších svedectiev o uplynulých rokoch. Nepochybujem, že budúcnosť toto moje trúfalé tvrdenie potvrdí. Rovnakú silu a naliehavosť som našiel v ďalšej knihe Současná francouzská literatura. Hoci sú to iba dejiny literatúry, nemohol som sa od nich odtrhnúť. Čítal som ich ako napínavú detektívku, ako horor, ako triler. Autori Viart a Vercier totiž nevytvárajú katalóg mien a diel, ale podávajú literatúru ako fascinujúcu intenzitu myšlienok, snov a komentárov k svetu. Ich úvahy obsahujú aj takéto prenikavé postrehy:
