Ani dohoda uzatvorená medzi SaS a skupinkou poslancov okolo Igora Matoviča nedala odpoveď na otázku, ktorý z nich sa viac podobá na Jána Ľuptáka. Ak teda vylúčime odpoveď, že obaja rovnako.
Dohoda má dve časti – v prvej predseda SaS Richard Sulík vyhlásil, že jeho strana doplní program o požiadavky Matoviča a spol., s ktorými bude súhlasiť. Čo znamená, že pri prvej aktualizácii vládneho programu ich predloží na jeho doplnenie. Sulík zároveň jedným dychom priznáva, že jeho verejný prísľub nahrádza pôvodnú dohodu, ktorú sa, žiaľ, ako dodáva, nepodarilo naplniť.
Škoda, že neuvádza aj príčiny, ale to by zrejme musel priznať aj vlastnú chybu. Napriek kulantnej formulácii sa však možno na jej základe už nielen domnievať, ale konštatovať, že dohoda naozaj existovala. O tom, kto doteraz verejnosť zavádzal a klamal, nech si úsudok urobí každý sám.
Druhá časť dohody je zase dielom štyroch poslancov parlamentu. Aj ona má dve časti - v prvej dávajú verejný prísľub, že nevystúpia do konca volebného obdobia z klubu poslancov SaS. A v druhej – značne paradoxne – že ak tak urobia, hoci tvrdia, že to neurobia, vzdajú sa poslaneckého mandátu. Dôvetok, že prísľub dávajú preto, aby nikto nepochyboval o ich podpore vládnej koalícii, je už zbytočný. To sa totiž preukáže až pri hlasovaní, respektíve neúčasti na hlasovaní v parlamente.
Vecne vzaté, vládny program sa doplniť dá, ale iba za cenu vysokého politického rizika – vláda s ním môže predstúpiť pred parlament, a keďže ho tiež môže kedykoľvek požiadať o vyslovenie dôvery alebo spojiť hlasovanie v inej veci s hlasovaním o dôvere vlády, nemal by to byť technický problém. Tak ďaleko však ešte nie sme, napokon aj šéf SaS iba sľúbil, že požiadavky Matoviča bude presadzovať, ale nie, že ich aj presadí.
