Déja vu – Miloš Pietor sa dvakrát dožil päťdesiatky.
Prvý raz v roku 1983 ako môj o tri roky starší rovesník. Tie rozhovory s ním! Vždy pri nich rád zabiehal o generáciu-dve dozadu. Chápal som ho: hovorili z neho rodinno-národné dejiny.
„Keď sa Ambro Pietor vracal z osemmesačného väzenia za články v Národných novinách, na stanici v Turčianskom Svätom Martine ho pri návrate vítal zástup s kyticami a hymnou Hej, Slováci...“
Tak vyzeralo to zabiehanie (aj keď ho pre istotu citujem z Vanovičovej Tretej knihy o starom Martine).
Naše priateľstvo násobilo umenie. Miloš Pietor režíroval moju hru Teta na zjedenie. Neraz sme spolupracovali na obrazovke. Keď som preňho prekladal Gribojedovove Útrapy z rozumu, najprv sme si posedeli nad originálom, popíjali vínko, a po každom dúšku Miloš vyškrtol zo päť strán.
„Som rád, Miloš, že mi chceš ušetriť robotu – ale predsa len, čo budete potom hrať?“ ozval som sa, keď sa mi zdalo, že z hry už ubudlo priveľa.
„Neboj sa, keď sa ukáže, že toho zostalo málo, urobíme ples,“ povedal Miloš, poriadne sa napil a vyškrtol ďalších desať strán.
A skutočne – vydarená inscenácia v činohre SND vyšla knap. Ples v nej nechýbal – a v mojej pamäti uviazol Milošov nezabudnuteľný výrok.
