Asociačná technika patrí medzi prastaré rétorické spôsoby ovplyvňovania. Jej cieľom je použiť slová alebo slovné spojenia, ktoré vyvolajú predvídateľné emócie. Podrobnejší návod, ako sa táto technika dá využiť a zneužiť, možno nájsť napríklad v knihe Zakázaná rétorika (Grada, 2007).
S týmto spôsobom ovplyvňovania hojne pracuje najmä reklama, médiá a marketingové oddelenia politických strán.
Prídavné meno „obyčajný“ má blízko k slovu obyčaj, teda zvyk. Na rozdiel od slova zvyk, ktoré má svojho negatívneho brata zlozvyk, a často sa hovorí aj o nepeknom, škaredom zvyku – napríklad skákanie do reči, špáranie v nose, obyčaj sa ustálila ako viac-menej pozitívny, pekný zvyk. Obyčajam zaručuje kladnú hodnotu folklór, tradícia, takže dnes aspoň z času na čas zaznieva toto slovo z médií ako dojímavá relikvia.
Spojenie „obyčajný človek“ predstavuje v našej kultúre silný obraz. V slovenskej literatúre 19. a 20. storočia defilujú postavy obyčajných ľudí. Mozoľnatí, trpiaci, prostí, pritom hrdí, mravní. Títo obyčajní ľudia sa v učebných osnovách mojej generácie forsírovali predovšetkým. Praxi funkcionárov sa hodilo podporovať v obyčajných ľuďoch obrazy hrdinstiev ich obyčajných predkov. Silu tohto obrazu umocňovala však interpretačná dvojakosť. Ak ste boli schopní čítať aj inak, než to predpisovali učebnice, dávali vám tie postavy akúsi nádej, alternatívu, únik: „Trp, Jozef Mak, človek milión si...“ – „Nežiadam radostí svetských od Hospodina...“
