Posledných pätnásť rokov sa mi z okna môjho istanbulského bytu núka tento výhľad.
Po ľavej strane je Ázia a uprostred Bospor, ktorý sa otvára do Marmarského mora a ostrovy, kde päťdesiatosem rokov trávim každé leto. Napravo je vchod do Zlatého rohu a časť mesta, ktorej istanbulskí občania hovoria Staré mesto - po štyri storočia tu sídlila Osmanská dynastia a ostal po nej palác Topkapi, chrám Hagia Sofia a Modrá mešita.
Občas sa hrdo hlásim k tomu, že môj historický román Moje meno je červená sa odohráva na miestach, ktoré mám neustále na očiach. Odpoveď na najčastejšiu otázku zvedavých hostí a novinárov: „Nerozptyľuje vás tento nádherný výhľad?" znie nie. Viem však, že čosi vo mne neustále vníma daktorú časť tejto krajinky, sleduje pohyby čajok, stromov a tieňov, všíma si lode a kontroluje, že svet je na svojom mieste, večne zaujímavý a neustále volajúci po opísaní: ako uistenie pre spisovateľa, že má ďalej písať a pre čitateľa, že má ďalej čítať.
