V neveľkom vysokohorskom mestečku či skôr väčšej dedine v Colorade pozorujem počínanie miestnych policajtov, ktorí s obľubou striehnu na krátkom úseku, v ktorom je predpísaná rýchlosť 25 míľ (40 km/h.). Úlovok hriešnikov - najmä cezpoľných - je značný, pokutová procedúra vždy krátka a zdvorilá; bez ohľadu na to, či ide o luxusnú limuzínu alebo rozheganú dodávku.
V tejto súvislosti si dovolím odcitovať dve príhody s milicionármi, ktoré opisuje ruský spisovateľ Viktor Jerofejev v knižke Dobrý Stalin: „Moja prvá láska k spravodlivosti sa spája s bicyklom. Rodičia mi priviezli z Paríža červený chlapčenský bicykel s reflektorom a úžasnými brzdovými pákami na kormidle - to všetko bol zázrak. Vozil som sa po Uspenskej ceste neďaleko našej chaty.
Zastavil ma milicionár: tu sa nesmie bicyklovať! Dopustil sa ničomnosti - nielenže mi z pneumatík vypustil vzduch, ešte mi aj do kríkov zahodil ventily. Kým ma týral, okolo prešiel druhý cyklista. Milicionár ho nezastavil. „Prečo ste ho nezastavili, keď aj on porušil predpisy?" spýtal som sa s tlčúcim srdcom. „To je nespravodlivé." - „Spravodlivosť hľadaj doma u svojej mamy," povedal milicionár."
„Po daždi sa dvíhal letný opar. Krútil som pedálmi, letel som stráženým parkom. Starší ochrankár, súčasník gulagu, vyskočil z mokrých kríkov a schmatol môj ťažký bicykel za kormidlo. Takmer som sa zvalil. Ochrankár mal takú zúrivú tvár, akoby sa rozhodol, že ma zastrelí. Myslel si, že som cyklista z neurodzeného sveta. Ale aj vo mne vzkypela zúrivosť. Bola to zúrivosť veľvyslancovho syna.
