Boli to v zdrvujúcej väčšine stále tie isté ksichty, s tou istou rétorikou. Ľudia s politickou rutinou, čo v tom vedia chodiť a už nemajú čím prekvapiť. Šlo o to narušiť a premiešať ich, dostať do politiky nové tváre. Preto výmeny lídrov v opozičných stranách, preto úspech nových strán - SaS či Mostu, preto šokujúce prekrúžkovanie kvartet - z Obyčajných ľudí a z OKS.
Obyčajní ľudia vzbudili rozruch. Namiesto toho, aby si užívali na morských plážach ako iní poslanci, prejavili dotieravú starosť o zakotvenie svojich predvolebných sľubov do vládneho programu. Ten sa však tvoril vo výhradnej réžii veľkej štvorky koaličných partnerov. Tá opovážlivosť je vnútornou záležitosťou SaS, hovorili ostatní traja: Nech si to Sulík s nimi vybaví! Sulík však vec zľahčil tvrdením, že ten Matovič sa rád predvádza. A Radičová politický subjekt Obyčajní ľudia ani neuznala. Pre ňu jestvovala len strana SaS.
Ostrieľaní politici vedia, že predvolebné sľuby platia do volieb. Potom nastáva obdobie politiky ako umenia kompromisu. Štyria koaliční partneri musia dohodnúť spoločný vládny program ako diétnu kašu, do ktorej sa dostanú len tie časti predvolebných sľubov, ktoré sú stráviteľné pre všetkých. Svoje špecifické ingrediencie, ktorými by kašu dochutili podľa vlastných predstáv (a predstáv svojich voličov), musia vrátiť späť do partajného kredenca.
Na prípadné šomranie svojich voličov použijú starý argument: my by sme aj chceli, ale koaliční partneri nedovolia. Keď nám dáte toľko hlasov, ako dostal Orbán v Maďarsku, pretlačíme náš/váš volebný program do vládneho aj s chlpami. Teraz je najdôležitejšie zacementovať vládnu koalíciu, aj za cenu bezzubého vládneho programu.
