Potom som čítal článok o tom, že autor textov je pre výklad týchto textov nedôležitý ergo mŕtvy. Dôležitý je čitateľ. Ale ten v texte zas často nájde aj to, čo tam sám dodal. Čo je pravda – pýtal sa už Pilát, nie sú to teda nové veci. Všetci sa mýlime. Azda by sa nemal narúšať vyvážený vzťah autor – text – čitateľ.
„Omyl býva cťou tých, ktorí nasledujú veľkých vodcov.“ Tento zaujímavý a nie dosť jednoznačný výrok je pripísaný kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý v slovenských povestiach vystupuje ako múdry a spravodlivý kráľ. V detstve som uvažoval nad textom povesti Kráľ Matej na salaši, kde sa kráľ rozpráva s valachmi a všeličo rieši. Ale ako, vari po slovensky? Kráľ? Takáto kladná postava? Ako som sa časom dočítal, bol v súdobých spisoch často označovaný za zlého a spupného grobiana a nevzdelanca, neviazaného v pití a vo vzťahu k ženám. Teda kde je pravda? – pýtam sa teraz ja.
Azda vypomôže Martius Galeottus, ktorý vyššie citovaný výrok zaznamenal. Galeottus bol v rozličných obdobiach vychovávateľom kráľovho syna na Matejovom dvore, bol aj knihovníkom a dnes by sme povedali - poradcom pre všetko. Je možné, že pôsobil aj na Istropolitane v Bratislave ako pedagóg. Bol to mnohostranne vysoko vzdelaný taliansky humanista, ktorý svoje dielo „Znamenité, múdre a žartovné výroky a činy kráľa Mateja“ venoval kráľovmu synovi. Oslavný spis má upozorniť syna na kladné stránky otca, ktoré si má všímať a azda aj nedbať na stránky záporné.
