Čítam: v čase, keď čelní politici iných štátov dovolenkujú vo svojich krajinách, aby neprovokovali ľudí s opaskami utiahnutými pod krkom niečím drahým či nebodaj luxusným, náš pán Sulík letí na večeru s kamošmi do Salzburgu v súkromnom lietadielku. A ešte rozpráva do novín, že keď sa viacerí na tú cestu zložia, že to vraj ani nie je také drahé, celkom sa to oplatí. Určite, tuším sa na to dám aj ja. Nechce sa niekto z kolegov z tejto spisovateľskej rubriky pridať? Jednoducho sa zložíme a poletíme...
Našťastie nám nie je až tak nudno. Asi sme ešte nedozreli. Zato dnes už je jasné, ako to pán Sulík myslel s tým lietajúcim Supermanom na predvolebných plagátoch.
V tejto súvislosti si spomínam na jeden rozhovor s Radkom Johnom, ktorý som už veľmi dávno – aspoň pred desiatimi rokmi čítala. Rozšafne sa zdôveril, že jeho hlavnou starosťou je od rána uvažovať o tom, aké víno si dá k večeri. Tak tomu hovorím dobrodružstvo myslenia... (Alebo ako čítam v Beckettovi: Mysli, sviňa!)
Minister zdravotníctva Uhliarik zase v rozhovore povedal, že„rôzni sudcovia, politici či vojaci mali veľký vplyv na to, akú budú mať zdravotnú starostlivosť. Nechcem povedať, že mali ostré lakte. Ale ak za primárom prišiel človek v postavení, snažil sa mu dať, prirodzene, čo najlepšiu starostlivosť.“ Prirodzene - som sa zamyslela nad tým, či som aj ja nejaký ten „človek v postavení“. Respektíve, čo so všetkými tými učiteľmi, redaktormi, inžiniermi, spisovateľmi – čo majú také nekonečne tupé lakte. Respektíve, majú oni vôbec nejaké? Zväčšujú a zaostrujú sa „ľuďom v postavení“ lakte na úkor inej kostnej hmoty?
