a národných síl“. V rovine formálnej solidarity sa o niečo viac angažuje vláda - na oslavy vyslala vicepremiéra Fogaša, minulý rok navštívil krajanov premiér Dzurinda. V týchto dňoch vyslala delegáciu aj Matica slovenská a na cestu sa chystajú aj niektorí predstavitelia SDĽ. Čo sa však týka skutočného záujmu o pomoc slovenskej menšine v Juhoslávii, ten sa zrejme pre politické šarvátky vyhol opozičným aj vládnym stranám.
V dedinách ako Kovačica, Kysáč či Báčsky Petrovec pritom žije okolo 60-tisíc ľudí, ktorí považujú Slovensko za svoju druhú vlasť. Otázkou je, nakoľko samotní Slováci berú zahraničných krajanov za „svojich“. Ešte nedávno sa až tri štvrtiny (aj tak nevýraznej) pomoci určenej zahraničným Slovákom minuli na prevádzku inštitúcií na Slovensku. Takéto vynakladanie prostriedkov na pomoc krajanom síce rázne zatrhol minister Kňažko, na zvýšení prílevu financií do Vojvodiny sa to (podľa názorov samotných juhoslovanských Slovákov) výrazne neprejavilo. Navyše zákon o zahraničných Slovákoch bol „šitý na mieru“ skôr americkým Slovákom - ktorí sa na Slovensko aj tak príliš nehrnú. „Vízoví“ Slováci z Ukrajiny a ZRJ od začiatku ťahali za kratší koniec.
Aktuálna novela zákona o pobyte cudzincov postavenie „vízových“ Slovákov komplikuje ešte viac najmä preto, že pre nich neupravuje špeciálny vízový režim. Podľa vyhlásenia MZV SR zákon ruší možnosť predĺžiť si platnosť víza na území SR: „Závažná zmena však nastala v tom, že o predĺženie víza nie je možné viac požiadať na polícii. Cudzinec je povinný vycestovať a o predĺženie pobytu musí požiadať na ambasáde. Napríklad občan Ruska môže požiadať na našej ambasáde v Moskve, Budapešti alebo Viedni. Čakanie na udelenie víza mimo nášho územia v praxi neprekračuje 48 hodín, hoci zákon stanovuje lehotu až tridsať dní“ (SME 16. 5.).
