Tie dve udalosti sa odohrali vzápätí za sebou a keďže od čias štrukturalistov vieme, že všetko je text, aj ony udalosti môžeme čítať a interpretovať. Dokonca môžeme pripustiť, že ony „akcie, happeningy“ (termíny z výtvarného umenia) boli vopred komponované s nejakými zámermi. Ale aj keby boli čisto náhodné, utvárajú pekný textový kontrast s jednotiacim prvkom – jazykom.
Predsedu parlamentu hnal prúdovým lietadlom do Salzburgu jeho citlivý jazýček – „chute, ktoré nikdy predtým nezažil, úžasná molekulárna kuchyňa“ – a poslankyňu A. Belousovovú hnala citlivosť na jazyk k inzultácii kolegu.
Tento základný kontrast sa ďalej štiepi na rad vnútorných rozporov obidvoch aktérov nášho textu. Pán Sulík síce vie oceniť lahodnosť molekulárnych „amarounov“ na svojom jazyku, ale pri „zauchovom happeningu“ v parlamente sa zmohol iba na nekontrolovaný smiech ako „oňahdy“ istý moderátor zahraničnej televízie, ktorý sa neovládateľne rozosmial pri moderovaní relácie s telesne postihnutými.
Čo má však náš predseda parlamentu robiť, keď jeho kolega vzápätí pustí do médií na adresu spomínanej poslankyne hanlivú prezývku Anča dlaňová, a čo má robiť, keď sám otvára schôdzu parlamentu výzvou, aby sa poslanci prezentovali „stlačovaním tlačítka“. To je slovenčina, „kokso“! Na iné pôžitky z jazyka, než aké poskytujú chuťové poháriky, pán Sulík už taký náročný nie je.
