Myslím to vážne, nechajte sochu Svätopluka tam, kde je. Neberte symbol súčasného Slovenska!
Vec vkusu
Na jednej strane je to skutočné vyústenie skutočných potrieb množstva ľudí, a na druhej strane je to ten najdokonalejší obraz duchovných vodcov tohto národa. Tých, ktorí s úprimným zadosťučinením volajú: Pozrite, už aj my máme svojho kráľa! Už aj my máme svoje národné Lurdy, kde sa môže konať zázrak vlastenectva. Už aj my máme svojho bronzového Prvého, a teda sme konečne v najvyššej lige histórie. A pretože títo ľudia poznajú svoj národ, vedia, že vskutku naplnili potrebu po identite, po sebavedomí, po uznaní. Že odstraňujú frustráciu z dejín bez osobností. Že už, vďaka nim, môže každý zvolať: Máme otca vlasti, máme otca vlasti, máme otca vlasti! Sme rovnocenný národ.
A potom - na doplnenie obrazu Slovenska - tu máme tých, ktorým je z takejto sochy trápne. Ktorí sú zahanbení, že boli bez vlastného pričinenia prenesení na prelom 18. a 19. storočia. Že sú súčasťou národa, ktorý si dnes rieši to, čo tí naokolo majú už sto rokov za sebou; že v skutočnosti až teraz završujeme národné obrodenie. Lenže takýto pocit je predsa nahlas nevysloviteľný, preto si hľadajú ďalšie zdôvodnenia, prečo sochu Svätopluka nechcú: že ju robil majster, ktorý s rovnakým nadšením oslavoval Červenú armádu, partizánov, Lenina aj Husáka. Že takýto pamätník nemá čo robiť v pamiatkovej zóne. Že na štíte jazdca je gardistický znak. Že celá socha je zastaraná.
