Pri úvahe o významných osobnostiach často rozmýšľam o Františkovi Mikovi, univerzitnom profesorovi, doktorovi vied, nositeľovi titulu doctor honoris causa, osnovateľovi, organizačnom a myšlienkovom protagonistovi nitrianskej interpretačnej školy, tvorcovi výrazovej koncepcie štýlu, jazykovedcovi a literárnom teoretikovi.
Rozmýšľam o ňom v presvedčení, že ide o jedného z najvýznamnejších humanitných mysliteľov na Slovensku, o intelektuála a tvorcu, ktorý sa rodí raz za sto rokov a o ktorého diele si trúfnem bez pocitu prepiatosti a zveličovania povedať, že vo svojich vrcholoch má v sebe geniálne črty.
František Miko sa dožil v apríli tohto roku deväťdesiatky. Ak na túto udalosť reagujem až teraz, s odstupom niekoľkých mesiacov, robím tak preto, aby som aj verejne potvrdil to, čo som, žiaľ, predpokladal - okrem vedeckej a odbornej komunity sa nikto pri tomto významnom jubileu nezastavil, ani ho nepripomenul.
Pre takúto udalosť sa nenašlo v televízii, rozhlase a v bežnej, neodborne zameranej tlači, ktorá má však aj svoje kultúrne rubriky, miesto. Mika a podobné osobnosti vytláčajú správy o tom, ktorá herečka prestala žiť s tým či oným partnerom a vice versa, šarvátky politikov, kuriozity, katastrofy a senzácie, masovo a komerčne úspešné povrchové bizarnosti, podnecovanie ľudského sklonu k voyeurizmu.
Motiváciou tohto stavu je čoraz intenzívnejšia komercializácia, komunikačne spätá s kvantitou, priemernosťou, plytkosťou a okrajovosťou.
