Známy bonmot hovorí, že jediné poučenie z dejín je to, že sme sa nič nepoučili.
Že naša pluralita vyúsťuje do vojenskej uniformity cítenia, myslenia a konania, že naša presýtená konzumná apatia oživuje podmienky pre diktatúru a tyraniu. Malomeštiacky argument je ten, že dnes sú iné časy a dejiny sa nemôžu opakovať. Teda ich ani nepotrebujeme a pohodlnejšia je historická nepamäť. A ak občas históriu použijeme podľa momentálnej potreby, je to účelové, sfalšované, bez kontinuity a kontextu.
Ej, klebetnuo Slovensko, kdože ťi oko obráťi na jeden velikí cjel?, pýta sa mladý Jozef Miloslav Hurban v úvodnej rozprave prvého čísla svojich Pohľadov v roku 1846. Vladimír Mináč v knihe Dúchanie do pa〜hrieb napísal, že nemáme dejiny, a ak ich máme, nie sú naše vlastné; ak aj sú naše, nevlastníme ich, lebo nežijú v našom povedomí. Preto sme, podľa Hurbanovej formulácie, iba „hromádkou koží otrockých".
To je zle. Ale možno je ešte horšie, k čomu dospel Mináč ďalej: existujeme aj napriek takzvaným veľkým dejinám tým, že sme pretrvali. Sme, pretože sme, a sme vlastne preto, že sme na dejinných križovatkách väčšinou nejakým spôsobom - čestným či menej čestným - vykľučkovali: v mene zachovania sa. Tento cieľ posväcoval naše prostriedky. Čo však posvätí cieľ?
