Pamätáte si, ako Eva Pilarová spievala Mozartov Turecký pochod? Šavadava dam, šavadava dam, a teraz ide hore - šavadava dividivi dividivi di - a potom skoky - pára papa, pára papa, párapapa pa. No, neviem. Takto nejako, ale keď Turecký pochod nepoznáte, slová tej piesne sú vám nanič.
Alebo si spomeňte na Bobbyho McFerrina. Alebo na nejakého rapera - jea, jea, bú-jeá, vlastne mala by som to písať po anglicky, teda „yeah, boo-yaa", lebo angličtina je domov týchto citosloviec.
Speváci, herci a vari ešte spisovatelia sú ľudia, pre ktorých citoslovcia a zvukomalebné slová nie sú okrajový, ťažko uchopiteľný jav, ale vážna jazyková problematika. Neviem si predstaviť, ako to majú herci v dabingových scenároch zapísané, keď tlmočia postavu, ktorá voľačo ochutnáva, voľačo, čo je horké (huá? buáá? bué? bléé?) alebo sladučké (mňaummm? mnííí?). A čo pri vášnivých, erotických scénach? To radšej nejdem skúšať. Všetko by bolo len veľmi približné.
Rozmýšľam o tom, pretože celé toto leto počúvam v noci cvrčkové pole vedľa domu. Užívam si to, pretože aj tam už teraz začali stavať, takže ďalšie dva roky ma čakajú industriálne zvuky - vŕtačky, zbíjačky, buchoty. Hudba, ktorú cvrčky vytvárajú, sa nedá vyjadriť obyčajným cvrk, cvŕk, ako by nám radil slovník.
Ba, vôbec to nie je cvrk, ale akési najprv jednotlivé cs-cs-cs, potom csv, csv alebo skôr cvs-cvs, nasleduje mohutnejúce crvs-crvs-crvs-crvs a do toho druhý a tretí hlas cs-cs-cs-cs / crs-crs-crs, hotová polyfónia, no hláska „k" tam vôbec nie je.
