Krátko po skončení vojny videl, ako sa z československej armády vytrácajú demokratické tradície a keď sa sprotivil vojenskému režimu, skončil vo väzení. Z okna svojej cely na Pankráci videl, ako odchádzajú odsúdení na popravisko. V dotyku s drakonickými trestami, v blízkosti smrti, uprostred represívneho režimu pochopil mizerné postavenie človeka aj mimo väzenských múrov - aj zo života na slobode sa sloboda vytratila.
Odišiel na Šumavu a keď sa začali objavovať utečenci, pomáhal pri ich prechodoch cez hranicu. Po mnohých desaťročiach sa niektorí z nich prihlásili a ďakovali. Ale dovtedy ešte muselo prejsť veľa času a režim mal pred sebou dlhé obdobie neobmedzenej moci.
Medzitým si Štefan Pazdera musel odpykať trest v jáchymovských baniach a to s veľkým šťastím, že prevádzačstvo mu nevedeli dokázať a tak mu aspoň prišili menej nebezpečnú manipuláciu s dokladmi.
Po osemdesiatom deviatom patril medzi prvých, ktorí upozorňovali na tisíce zavlečených občanov do sovietskych pracovných táborov a vyzýval postihnutých, aby sa prihlásili. Možno sám netušil, aké stovky listov zasypú jeho domček pri jarku v Solivare a čo to dá práce odpovedať na každý list, vysvetľovať, upokojovať náhly príval zadržiavaných emócií.
Dni a noci spolu s manželkou vybavovali agendu, písali odpovede, korešpondovali s poslancami parlamentu, politikmi,... v jeho archíve je aj prihláška Dušana Slobodníka s popisom svojho príbehu. Keď vyšla najavo Slobodníkova účasť na vojenskom kurze v Sekuliach, sympatie sa premenili na nezmieriteľný boj.
