Dakedy to vari bude celkom normálne. Brandenbursko sa z roka na rok stráca, spálené lesnými požiarmi. Rieky Spréva a Havel striedavo pretekajú z brehov alebo nás nechávajú dychčať na vysušenom dne. Tornáda otriasajú trupmi toho mála výškových budov, ktoré nám ešte ostali. Časom si zvykneme na to, čomu sa nevyhneme a naučíme sa triky potrebné na prežitie.
Scvrkávanie sveta
Ale teraz? Sme ešte bezradní alebo sme už vyrovnaní? Prinajmenšom sme zmätení. Osvedčené mechanizmy zabúdania síce ešte stále fungujú, ale pomaly už nevládzeme sledovať všetky nové Jóbove správy, ktoré sa na nás valia. Obavy, vyvolávané správami zo vzdialených krajín, ktoré sa nám zdajú čoraz menej vzdialené, zatiaľ ešte vnímame tlmene. Ani sme nestačili zabudnúť na Lothara, Katrinu a Kyrilla, na tsunami v Thajsku, na lesné požiare v Grécku, na zemetrasenia v Sečuane a na Haiti, len čo sme zaregistrovali a oficiálne označili za ukončenú chorobu šialených kráv, prasaciu a vtáčiu chrípku, už sa za najnovšou katastrofou valí ďalšia.
