Koľkokrát som uňho pobudol, vždy ma núkal bikavérom. To ťažké červené považované na tejto strane železnej opony za nápoj maďarského socreálu, som vedome odmietal. Ale jeho ponuke som sa bez slov podvolil. Raz som už k nemu bol hrubý, viackrát som nechcel. Navyše, k odpudzujúcemu starorežimovému zariadeniu obrovskej kancelárie sa to víno aj hodilo.
„Držím ho kvôli vám," opakoval s láskavým a mäkkým podtónom, akým sa ozývajú už len tie staré dobré duše. Črty a roztrasené pohyby už ovládala rurálna proletárska melanchólia a nebolo v nich ani štipky očakávania či nepokoja. Ani aura, čo by si vynucovala rešpekt, už z neho nevyžarovala. Pritom bol predsedom federálneho parlamentu a ja iba skaderuka-skadenoha, maďarský aktivista na Slovensku, ktorý sa s ním spoznal v novembri 1989 ako podpredseda Nezávislej maďarskej iniciatívy a člen koordinačného výboru revolučného hnutia zvaného Verejnosť proti násiliu.
