Čítam noviny, pozerám večerné správy a v prvom momente mám akýsi divný pocit. Je to niečo, čo sa najviac podobá na pocit škodoradosti a určite by som ho tak aj pomenoval, keby som tento duševný stav, ktorý sa považuje za škaredý, neprežíval ja sám.
Veru, prosím, ide o Francúzsko. A teraz na rozdiel od maďarských stereotýpií uplynulých deväťdesiatich rokov nemám tento čudný pocit pre Trianon. (Lebo ozajstný Maďar sa od čias Trianonu teší z každého francúzskeho neúspechu. Lebo, keď nám oni vtedy urobili toto, tak nech sa my tešíme aspoň z toho, že stratili Alžírsko, majstrovstvá vo futbale atď.)
Ale teraz je reč o inom. Áno, o Francúzsku a o Rómoch. Touto problematikou sa zaoberám už dobrých pätnásť rokov, a nielen od písacieho stola, ale aj ako aktívny účastník. Pred desiatimi rokmi som ponavštevoval všetky väčšie rómske osady a na základe toho, čo som videl, som vypracoval dlhodobý tréningový program a potom som roky uskutočňoval tréningy s rómskymi aktivistami.
Od Spišskej Novej Vsi po Rimavskú Seč, od Humenného po Poprad. Neboli to len také tréningy, aby sa nepovedalo, lebo mali aj takú činnosť, ktorá trvala dva mesiace, a rómski účastníci ju absolvovali bez absencie a na konci tréningu zložili skúšky asistenta v oblasti zdravovedy a vedenia domácnosti. Oni však už nemohli za to, že neskoršie nemal o ich prácu nikto záujem.
Nuž, opieral som sa aj o vlastné skúsenosti, keď som v uplynulých rokoch napísal i povedal také veci, že rómsky problém nie je špeciálne slovenský (maďarský, rumunský, český atď.), ale je to hanba celej Európy, a dá sa vyriešiť len širokou spoluprácou a komplexnými, dlhodobými programami. A okrem dobrej vôle je potrebná aj ďalšia vec, a to sú peniaze.
