sta mi dala poriadne zabrať. Stal som sa jedným z účastníkov Národného výstupu na Kriváň spolu s ľuďmi, ktorí majú radi Slovensko a výlety na tento národný symbol.
O siedmej ráno sa môj výlet začal na Troch studničkách, kde sa dá parkovať. Priatelia si zo mňa vystrelili, keď mi ukázali jeden kopec, ktorý je vraj naším cieľom. Vtedy som si pomyslel, že to nebude ťažké. Až neskôr som si uvedomil, že Kriváň je až končiar ďaleko, ďaleko za ním. Prešla hodina, dve, tri a stromy boli stále nižšie a nižšie. Namiesto flóry sme už videli len masívne skaly, kam len oko dovidelo. Bol som hrozne unavený. A vrchol bol ešte veľmi ďaleko. Ležiac na skale som oddychoval a lapal po dychu. Mnohí, čo išli okolo, ma priateľsky zdravili, povzbudzovali a radili: „...pomaly, zvoľni tempo, kráčaj opatrne...“ Pokračoval som v ceste.
Vďaka čerstvému horskému vzduchu som sa na vrchole Kriváňa cítil po štyroch hodinách a pätnástich minútach ťažkého výstupu úžasne. Jeden z mojich priateľov výstup na vrchol vzdal. Ale práve on mal v batohu náš obed. Ľudia okolo si to všimli a ponúkli mi zo svojho – jablko, koláč, chlieb a syr. Mali sme k sebe tam na vrchole zrazu bližšie, aspoň ja som to tak cítil. Príjemne sme sa porozprávali, okolo nás prekrásna prírodná scenéria, delili sme sa o spoločnú skúsenosť.
