Ak sa všetko podarí, naša malá expedícia vyrazí 20. septembra smerom na východ cez Ukrajinu a Rusko a sedem až desať dní pocestuje do Kazachstanu. Až k čínskym hraniciam.
Tam, v meste Taldy-Kurgan je na misii môj kamarát Rafo, v tomto živote františkánsky mních. (Ak nemáte osobnú skúsenosť s mladými mužmi, ktorí sa rozhodli vstúpiť do rádu, prosím, predstavujte si ich skôr ako horolezcov so záhadnou iskrou v oku než ako knihomoľov či svätuškárov.)
Už dávno sme sa s Martinom, s ďalším takýmto mojím obľúbeným františkánskym horolezcom, dohadovali, že by stálo za to ísť jedného pekného dňa Rafa do Kazachstanu pozrieť.
Človeku sa tá myšlienka zrazu prekrásne zavŕta do mozgu aj po piatich pivách a stačí, aby ste stretli toho správneho blázna do partie a skočíte do toho celý rovnými nohami. A tak keď našu kapelu jedného dňa viezol na koncert do Levíc nový človek, istý Lafo, všetko zrazu nabralo spád.
Lafo nás viezol krásnym starým Fordom Transit. Modrým. Dozvedeli sme sa, že takýchto tranzitov má v Devíne u babky na dvore asi päť rozobratých a je do nich blázon. A že bol takýmto autom aj v Sýrii. A všelikde možne. Skrátka Lafo je typ, ktorý vie v púšti vymeniť motor a pokračovať ďalej v ceste. Ako si ľavá ruka ťapne s pravou, tak sa naša výprava sama našla a pomenovala a my pocestujeme - s Lafom za Rafom. Je to blázon. Keď som mu vtedy len tak povedala, že by som raz chcela ísť pozrieť kamaráta františkána do Kazachstanu, ihneď vyhŕkol: „Ideme..."
