Hoci globálny svet chrlí týždenne desiatky nekrológov, sotva pocíti európska kultúra toho roku väčšiu stratu.
Elfriede Jelinek uviedla, že odišiel „jeden z najväčších umelcov všetkých čias" a nepreháňala. „Vždy som si myslela, že niekto taký nemôže zomrieť. To je akoby zomrel samotný život," dodala Jelinek. Autorova inscenácia jej hry Bambiland už patrí do dejín a sporadicky ju môžete vidieť aj u nás na niektorom nemeckom programe, ak vám ho nevymenili za TV Rybárstvo & poľovníctvo.
Osobnosť ako Schlingensief na našej divadelnej scéne, až neznesiteľne plnej konformizmu, nemáme. Hoci sa najprv venoval filmu, už mladý sa stal postrachom a fenoménom nemecky hovoriaceho divadla. Dokázal, že javisko môže byť aj dnes priestorom na rozvíjanie avantgardy.
Ako umelec bol v pozitívnom zmysle slova radikálny a robil si zväčša, čo chcel. Pripomínal rebelantského génia z éry romantizmu, ale pritom bol skrz-naskrz súčasníkom, hoci sa na svete cítil cudzincom.
Od zbožňovaného Richarda Wagnera prevzal ideu totálneho umeleckého diela, ale svoj gesamtkunstwerk netvoril v ideálnom chráme pre elitu, ale preniesol ho do ulíc. V policajnej uniforme realizoval roku 1997 v Hamburgu svoju Nemožnú vášeň (Passion Impossible), kde dal hlavné slovo bezdomovcom a sociálne vylúčeným.
Ako politický provokatér rád prenikal do masových médií, kde šíril menšinové témy. Snímky „Sto rokov Adolfa Hitlera" a „Teror 2000 - Nemecko ako jednotka intenzívnej starostlivosti" šokovali verejnosť a búrali tabu o vlastnej minulosti aj o rovnosti občanov.
