Ignorovanie zákona petičným výborom a parlamentnými stranami - okrem Smeru a KDH - posadiť zástupcov do hlavnej komisie, účasti voličov na referende veľmi nepomôže. Možno to povedať aj tak, že s výnimkou oboch uvedených strán ostatní zákon porušili: ukladá im totiž povinnosť a nie iba možnosť delegovať zástupcu do komisie.
Nie je tajomstvom, že petičná akcia za vyhlásenie referenda bola iba marketingovým ťahom novovznikajúcej strany SaS, neskoršie udalosti to len umocnili. Fakt, že SaS zabudla delegovať zástupcu do ústrednej komisie, má značnú výpovednú hodnotu o politickej práci strany: ak samotný iniciátor referenda - petičný výbor a SaS - naň verejne kašlú, vzniká pre mnohých otázka, prečo by v deň jeho konania nemali či nemohli aj oni.
Odpudzujúca ľahostajnosť
Nastávajúce hlasovanie ľudu mohla pritom SaS politicky využívať celé volebné obdobie, a to bez ohľadu na to, či bude úspešné alebo nie. Odpudzujúcou ľahostajnosťou a nevšímavosťou, ktoré už neprekryje ani avizovaná kampaň pred referendom, túto možnosť zahodila a agendy, ktorá bola vývesným štítom jej vzniku, sa vzdala.
Výsledok tejto politickej operácie je zrejmý - neplatné referendum totiž poslúži iným politikom ako argument, že voliči si neželajú, či dokonca odmietli, aby parlament schválil šesticu príslušných zákonov. Jednotlivo aj spolu.
Zaujímavé, ale aj zbytočné sú pritom aj spory ústavných právnikov o tom, čo by vlastne platný a kladný výsledok hlasovania znamenal. Je to v podstate jednoduché, samozrejme, iba v prípade, ak uznávame, že platí ústava aj doterajšie rozhodnutia Ústavného súdu v súvislosti s referendom.
