Zo stretnutia umenia s politikou ešte nikdy nič dobré nevzišlo. V mozgu priemerného politika tuším automaticky odumierajú centrá, v ktorých sídli zmysel pre humor (ale o tom inokedy) a cit pre umenie. Síce si ako väčšina jeho typických voličov myslí, že mu výborne rozumie („Toto by som namaľoval ľavou zadnou!"), v skutočnosti ho však degraduje na plagát, ktorý má slúžiť na propagáciu jeho skvelých myšlienok a plánov.
A dvakrát beda umeniu, ktorého arbitrom sa stáva „maliar" podľa pohľadníc alebo ctiteľ ani nie tak baletu, ako baletiek, aby s touto kvalifikáciou rozhodovali o samospasiteľnej erárnej estetike.
Na diskreditovanie umenia poslúžia však i podstatne menšie jednorazové úlety. Ako keď sa nedávno na Svätoplukovu počesť traja esteticky retardovaní prominenti pred jeho čerstvou sochou pokúsili upliesť svojrázny veľkonočný šibák. Akože legendárny symbol svornosti. No už v Svätoplukových časoch by tento smiešne patetický akt pôsobil dokonale falošne.
Človek priam čakal, že po ňom bude nasledovať obrad krvného bratstva, presne ako ho poznáme z Winnetoua. Lenže načo? O vzácnej jednote tejto nesvätej trojice predsa nikto nikdy nepochyboval. Ešte keby tak Fico Svätoplukove prúty splietal s Dzurindom (Figeľom) a Bugárom...
Žiaľ, jediný, kto na toto estrádne číslo doplatil, bol akurát nevinný Svätopluk, ktorého vytiahli z dejepisu a urobili z neho cvičeného medveďa v nechutnom cirkuse. Zhmotnili ho do sochy už v radostnom včerajšku prezretého umelca, ktorá napriek úctyhodným rozmerom pripomína fúkané figúrky zo skla, akými sa kedysi zdobili vitrínky v parádnej izbe.
