Je jedno, či ste na salaši pri Detve, alebo v taxíku v Bratislave. Musíte rátať s tým, že vás niekto, od koho žiadate službu, za ktorú si zaplatíte, „obdarí" neochotou, aroganciou, zvýšeným tónom hlasu, opovržlivým gestom, pohľadom, hádkou. Robí mu jednoducho dobre vzbudzovať vo vás pocit viny, neschopnosti, strápnenia.
A viete, čo jediné vám v takomto prípade poskytne satisfakciu? Koncovka. Keď nakoniec vytiahnete prachy. Euráče zaokrúhlené nahor pri platení sú tým magickým okamihom náhleho zvratu, ako to býva v divadelnom deji. Mám skutočne rada divadlo, a tak s pôžitkom robím zo seba idiota, tvárim sa, že nijakú aroganciu nevnímam, aby som si vychutnala koncový zvrat, keď vytiahnem peňaženku.
Prosím Prozreteľnosť, aby som bola zdravá a mala prácu, pretože tento koníček nie je lacný. Niekto hrá golf v krásnej harmónii „dôstojného životného štýlu a čistej prírody" - tak nejako je to v tej skalickej reklame - a ja si v rámci hobby kupujem obraz premeny človeka.
Poviem vám, golf sa môže schovať, keď mäkne človek. Keď sa stvrdnuté črty tváre, podráždenosť, zvlhnuté, zlosťou skrivené gamby, plamene v očiach, slová do bitky menia - parafrázujúc reklamu - na harmóniu čistej tváre a dôstojnej reči človeka.
Naposledy to však bolo inak. Vodíme deti tento týždeň do tábora na Kolibu, a keďže sme trolej nestíhali, zavolali sme si taxík. Zaplatili sme desať eur za to, aby sme pätnásť minút bez prestania počúvali slovný výron o detských autosedačkách.
Začalo sa to tým, že on, taxikár, nie je povinný nás viezť, pretože nemáme autosedačky. Spočiatku som sa pokúšala vysvetliť, že deti majú deväť a desať rokov, výšku takmer 150 centimetrov a vážia takmer 40 kíl každé, že majú predsa pásy...
