Proti referendu sa u nás ponúkajú dve námietky, jedna zásadná a jedna takpovediac historická. Zásadná znie, že máme parlamentnú demokraciu a na tvorbu zákonov sme si zvolili a platíme zástupcov, tak prečo si brať na krky ich robotu.
Historická zasa vychádza z toho, že história doterajších referend v Slovenskej republike je žalostná - tuším okrem jedného boli všetky neplatné, lebo sa na nich nezúčastnilo ani 50 percent oprávnených voličov. Keď uvážime, že každé referendum nás stojí nemálo peňazí, zdá sa, že je dosť dôvodov, aby sme sa bez nich zaobišli.
Voči referendu, ktoré nás očakáva 18. septembra, možno vzniesť aj ďalšie, už celkom konkrétne výhrady. Otázky, na ktoré máme odpovedať, sú do veľkej miery populistické (zníženie počtu poslancov, lacnejšie služobné autá, zrušenie koncesionárskych poplatkov atď.).
Pre mimoparlamentnú stranu, ktorá referendum vymyslela a zorganizovala, predstavovalo vlastne súčasť predvolebnej kampane a spôsob, ako aj z okrajovej pozície zasiahnuť do „veľkej" politiky.
Teraz, keď je strana vďaka volebným výsledkom významnou súčasťou vládnej koalície, stratilo referendum aj pre ňu na význame, veď svoje požiadavky môže presadzovať priamo v parlamente a vo vláde (niektoré, napríklad zrušenie koncesionárskych poplatkov, má už vláda v programe). Azda preto sa do propagácie referenda nijako zvlášť nehrnie, a ostatné parlamentné strany ho rovno ignorujú.
