Odbory akoby štyri roky na Slovensku neexistovali. Nekonali sa protesty pred Úradom vlády, blokovanie hraničných priechodov. Odborári nezastavili prevádzku na železniciach a ani nehádzali plášte po premiérovi.
Čo by aj protestovali. Keď válovy po voľbách v roku 2006 obsadzovali aj odborárski bossovia. Či to bolo v štátnej správe, či na komunálnej úrovni v Banskej Bystrici, alebo organizátori železničiarskeho štrajku na najvyšších pozíciách železníc.
Kde ste boli?
Prebudení odborárski lídri sa teraz postavili na čelo zamestnankýň firmy Kali Agro v Hencovciac, ktoré žiadajú zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie platov o 50 eur. Kde boli doteraz?
Základom na uspokojovanie záujmov zamestnancov je kolektívne vyjednávanie. Nefalšované a často tvrdé vyjednávania. A to tu chýba. Odbory po roku 1989 zlyhali. Pracujú stále na myšlienkovej báze komunistického systému odborovej činnosti.
Odborárski lídri stále nechápu, že oni sú zástupcami zamestnancov, a teda vždy musia, často až do krajnosti, obhajovať ich záujmy a nemyslieť na výhody, ktoré im často zamestnávatelia za „verné služby" poskytujú.
Tak tomu bolo do roku 1989, keď v hlbokom predklone plnili prianie „strany a vlády" a z tých istých zištných pohnútok aj dnes počúvajú svojich zamestnávateľov. Predstavitelia odborov niekde majú niekoľkonásobne vyššie mzdy, ako ostatní zamestnanci. Potom je iluzórne očakávať od nich pravú odborársku prácu.
