Hudobný skladateľ Ivan Horváth nedávno v rodinnom archíve objavil a priniesol mi fotografiu z nášho spoločného senického detstva. Zľava a sprava sedia na nej on a jeho sestra Janka. Dievčatko uprostred je Olinka Halabrínová, neter Laca Novomeského. A to ušaté torpédo som ja.
Vyfotografoval nás Jankin a Ivanov otec, spisovateľ Ivan Horváth, ktorý mal popri fotografovaní ešte aj ďalšiu záľubu: bábkové divadlo.
Spomínam si, ako občas v sobotu, keď sa u Horváthovcov zišlo pár spriatelených rodín, opustili hostitelia dospelých hostí a hodinku sa venovali nám deťom. Pousádzali nás v jednej izbe, oddelenej od ďalšej rozťahovacími dverami. Tie dvere bývali už vopred upravené tak, aby nebolo za ne vidno, a uprostred nich bolo už nainštalované javisko so spustenou oponou.
Aj v izbe vyhradenej pre divákov boli už vopred pozastierané okná a vládlo v nej správne divadelné šero. Keď nás pousádzali, kamsi zmizli, trikrát zazvonil zvonček, zdvihla sa opona a ozvali sa ich zmenené hlasy. Nepatrili však už Horváthovcom, ale Gašparkovi, princeznej, čarodejníkovi, smrti... Veru, aj smrti, ktorú pán Horváth ohľaduplne vodil na špagátikoch pre naše detské potešenie...
...A v 50. rokoch minulého storočia to divadielko akoby zrazu obludne narástlo, aby sa na ňom mohli odohrávať bábkové procesy. Oboch manželov Horváthovcov zatkli v roku 1950 a spisovateľa Ivana Horvátha odsúdili za údajnú špionáž na 22 rokov. Odsedel si desať. Ťažko chorého ho domov poslali zomrieť v roku 1960 (nie 1959, ako chybne uvádzajú slovníky). Od jeho smrti uplynulo 4. septembra päťdesiat rokov. Vedeli, že ho zabíjajú, a zabili ho.
