každodennej potreby a mediálne známych tvárí.
V súlade so svojím výrokom „Každý raz bude pätnásť minút slávny“, dokázal navždy presláviť aj obyčajnú plechovicu Campbellovej polievky a z hviezdy veľkosti Marilyn Monroe urobiť skutočne nezabudnuteľný symbol. V sedemdesiatych rokoch sa japonská ekonomika začalo prudko vzmáhať, v osemdesiatych dosiahla svoj vrchol. Každý človek mal pocit, že úspech má na dosah ruky. Keď obyčajný človek videl svetoznámy obraz s Campbellovou polievkou, nadobudol pocit, že aj on, bežný jedinec, sa môže stať slávnym.
V roku 1987 Andy Warhol zomrel a o štyri roky neskôr začala japonská ekonomika upadať. Zo stien v izbách pomaly zmizli Warholove obrázky a v období recesie ich nahradili spirituálne výjavy prírody. Pred pár týždňami som navštívil Medzilaborce a tam som na budovách videl povešané Warholove portréty, aké som naposledy videl už veľmi dávno na bilbordoch v Tokiu. V roku 1983 sa Andy Warhol objavil aj v japonskej televíznej reklame na videokazety.
Andy Warhol sa narodil v americkom Pittsburghu ako syn rusínskych imigrantov z Medzilaboriec. Tento fakt Medzilaborce využili a v roku 1991 vybudovali Múzeum Andyho Warhola a pomenovali po ňom aj ulicu. Bolo pre mňa zaujímavé vypočuť si od pracovníkov múzea informácie o Andyho tvorbe, ale všimol som si aj to, že obyvatelia mesta sa o prácu umelca až tak veľmi nezaujímajú. Je to úplne prirodzené. Medzilaborce nikdy nezažili prudký konzumný spôsob života, preto jeho obyvatelia nemôžu mať pochopenie pre Warholove umelecké experimenty, ktoré ukazujú vzťah medzi konzumentmi a hromadnou výrobou. Je to jednoducho vec odlišnej ideológie v minulosti.
