- napríklad, keď autora románu obvinia, že niekomu - románopiscovi - ukradol námet, prípadne i celý dej, že ide o plagiát, vážnu vec. Vážnych vecí ubudlo. V našej ochabnutej literárnej scéne sa také necnosti neevidujú.
Škandál si vyžaduje značnú angažovanosť. Niekto si musí takúto necnosť všimnúť a musí sa rozhorčiť na takú mieru, že ten škandál vyvolá, vystúpi v televízii a do kamery povie: „Ty hnusný plagiátor, hanba!" Pravda, ak by bol niekto ochotný takto sa angažovať, do televízie sa asi nedostane, literatúra je tam menšinový žáner, nikoho vlastne nezaujíma. Škoda.
Autori píšu, niekto im to aj vydá, ale takmer nikto to nerecenzuje ani nečíta. Prípadný plagiát si nemá kto všimnúť. Pravda, spisovatelia nie sú veľmi atraktívni. Pozerám populárne časopisy, nikdy sa tam nevyskytuje spisovateľ a spisovateľka (možno dve výnimky, ale o literatúre sa pritom nehovorí) v atraktívnom oblečení, s dlhými nohami, s „dobrým" účesom, prípadne sexuálnou aférou. V televízii je to rovnaké. Literatúra nie je in.
Moja generácia, ktorá poznala druhú svetovú vojnu aj päťdesiate roky po nej, niekedy hovorí, že vojna bola krutá, ale našťastie krátka, a päťdesiate roky trvali strašne dlho. Ale tie škandály! Dominik Tatarka obvinil Františka Hečka (Drevená dedina), že nevie písať prózu, ten mu to zasa vrátil - a to všetko v časopisoch s veľkým nákladom. Vždy za tým bolo isté ideologické napätie, a to sa týkalo všetkých.
