Elo Havetta sa mi raz začas zjaví v živote, doslova doň vtrhne. Ako naposledy, keď som si čítala listy, ktoré mu písal jeho kamarát, spisovateľ Vlado Bednár. Oslovuje ho „Ňaňo môj" a píše o „mindráku", tak nazýva stav svojej depky, ktorý ho nie a nie pustiť, všade sa za ním ťahá. A tak sa „obklopuje vínom" a sníva o opijášskej akcii s krycím názvom „Vozokany 62".
Juraj Jakubisko aj Albert Marenčin vo svojich spomienkach na Havettu hovoria o tom, že ak niekto na normalizáciu zomrel, bol to práve Elo. Odstavený ako režisér v rozbehu. Čo v rozbehu? V rozlete Botanickej záhrady! Scenáre mu zamietli jeden za druhým.
Elo zomrel na niečo ako prasknutý žalúdočný vred. Priateľ Ivan mi povedal, že deň pred jeho smrťou sa s ním stretol v televíznom bufete. „Hovoril mi, že je mu veľmi zle a prehovoril ma, aby som si s ním dal aspoň jeden rum." Na druhý deň sa dozvedel, že Havetta zomrel.
Ela vraj úplne dostalo, že na Kolibe mu ako jediné miesto ponúkli miesto „asistenta režiséra Medveďa". A ten bol symbolom neschopnosti, ideologickosti, komunistickosti a netalentovanosti - režisér Medveď. Nomen omen. Medveď, to bolo dno. „To budem radšej zametať ulice" vykrikoval Elo.
Rozprávali sme sa nedávno s priateľkou, že na práci ani nebýva najťažšie samotné jej gro, pracovná náplň, za ktorú je človek platený, ale sociálne veci - vzťahy medzi ľuďmi. Niekedy ani človek nevie ako a stane sa súčasťou hier, frašiek, tragikomédií, psychodrám. Vzoprieť sa nie je ľahké. Ale keď už máte pocit, že máte dostatočne počmáranú tvár, že neudržíte vlastné rysy. Že chodíte ako človek s prečiarknutou dušou, je dobré spomenúť si na tú základnú vzburu. Vzburu proti milovaným autoritám.
