Chcete počuť strašidelnú historku? Na svete sú už milióny ľudí, pre ktorých sú najdôležitejšími informačnými kanálmi Facebook a Twitter.
Nie papierové noviny (to už sme stratili nádej), ani televízia (to by bolo akceptovateľné, sme realisti), ani webové stránky novín či televízie (to sme ešte tajne dúfali).
Ale Facebook, kde ľudia píšu, čo mali na obed, posielajú si srdiečka a kŕmia virtuálne kravičky. A čo je najhoršie, nie sú to už len tínedžeri.
Bývalý finančník a dnes úspešný autor Nassim Taleb ľuďom radí, aby v záujme zachovania vlastnej príčetnosti v dobe informačného pretlaku ignorovali všetky správy, ktoré nepočujú od iných ľudí.
Ďalší autor bestsellerov a rešpektovaný mysliteľ v oblasti nových technológií Chris Anderson vysvetľuje, že určite nezačne čítať dlhý článok v časopise bez toho, aby o ňom už predtým od niekoho počul.
A profesor žurnalistiky na Newyorskej univerzite Jay Rosen priznáva, že už nesleduje žiadne zdroje samostatne cez RSS, ale spolieha sa len na odkazy, ktoré nájde na Twitteri.
Web 2.0 by potešil babičku
Najväčším omylom v uvažovaní o sociálnych médiách ako Facebook je predstava, že takéto správanie je akýmsi novým trendom, prípadne ďalším sprisahaním technológov, ktoré spôsobí, že sa už aj posledných osem slovenských detí prestane hrať na ihrisku a zasadnú k obrazovkám.
V skutočnosti naši starí rodičia získavali takmer všetky informácie zo „sociálnych médií" - od ľudí zo svojho okolia. V dvadsiatom storočí prišli masové médiá, ktoré mali stále silný spoločenský prvok - ak ste mali doma len jeden televízor a dva kanály, tak nezostávalo nič iné, ako sledovať spolu s celou rodinou a na druhý deň ste mohli program rozoberať v práci, lebo ho videli všetci.
Internet množstvo informačných zdrojov zrazu zmnohonásobil a chvíľu sa zdalo, že každý bude čítať iné noviny a vďaka počítačom sa premenia naše obývačky na kópie riadiaceho strediska vesmírnych letov, kde sa zbiehajú rýchlosťou svetla informácie z celého sveta.
