Napokon, vedel o tom dosť, veď ešte ako šéfredaktor spravodajstva STV v roku 1992 odmietal pripravovať reláciu desať minút s premiérom, lebo nemala oporu v zákone (je symptomatické, že kým Ján Čarnogurský toto rozhodnutie rešpektoval, za Mečiarovho premiérovania to stálo Jána Füleho kreslo).
Zrejme len zarytý odporca súčasnej koalície nepripustí, že aj vo vzťahu politikov a médií sa súčasná koalícia pozitívne odlišuje od tej bývalej - prenasledovanie a odpočúvanie novinárov, manažované súdne spory, odmietanie informovať, či mocenské zásahy do zadávania reklamy, distribúcie a tlače sú minulosťou. Istá nervozita súčasných koaličných politikov z práce novinárov je pochopiteľná - médiá sa skutočne viac zameriavajú na nefungujúce rezorty, na prehrešky politikov voči pravidlám a zákonom a hoci aj programovému vyhláseniu, čo je viacerým najmä v predvolebnom období nepríjemné a stav klesajúcich preferencií zvyknú pripisovať činnosti médií. Takáto situácia je však v celom civilizovanom a demokratickom svete a všade sa chápe ako prirodzený stav vecí. Všetky doterajšie ponovembrové vládne zoskupenia si na prácu novinárov sťažovali (či už išlo o vlády Čičovu, všetky Mečiarove, Čarnogurského, Moravčíkovu - voči tej boli médiá najzhovievavejšie, alebo terajšiu Dzurindovu), a inak to nebude ani po septembrových voľbách.