V porovnaní s inými „sociálnymi dávkami", ktoré tak sami sebe ako aj svojim obľúbencom udeľovali či „prikazovali" ľudia na ministerstvách, je zhruba 140-tisíc eur pre ministerku Tomanovú a štátnu tajomníčku Kršíkovú obyčajnou almužnou.
Napokon, iba škody, ktoré obe počas svojho účinkovania v štátnych funkciách napáchali, sú neporovnateľne väčšieho rozsahu. To sa týka aj Ivana Bernátka, ktorý príkazné zmluvy s obidvomi podpísal.
Ich zoznam by bol pridlhý. Azda stačí pripomenúť len zásahy do druhého piliera či budovanie sociálnych podnikov po celej krajine. Presnejšie asociálnych.
A to, že niekdajšieho šéfa Sociálnej poisťovne Ivana Bernátka musel vyzvať na odchod z funkcie kvôli nekompetentnosti ataman sociálne cítiacich ľudí Robert Fico, iba dopĺňa obraz o tomto vydarenom trojlístku.
Špičky sociálnosti
Existujú dva hlavné pohľady na projekt Centra sociálneho dialógu. Z reakcií aj pohľadu exministerky a exštátnej tajomníčky je celá záležitosť zrejme jednoduchá - keďže Centrum bolo vytvorené, kto iný ako najväčší odborníci na sociálny dialóg by sa mal na jeho činnosti podieľať? Či už zo strany štátu, zamestnávateľov alebo odborov.
Je jasné, že by to mali byť špičky sociálnosti na Slovensku, a preto by to mali automaticky byť ich predstavitelia. Hoci sa krajina bez ich osobných služieb, sociálneho cítenia aj Centra sociálneho dialógu roky obišla a obíde sa aj ďalšie. Ak minister Jozef Mihál z neho vycúva tak ako sľúbil.
Ak nejde ani v tomto krízovom období zbytočnú inštitúciu, ktorá vznikla ako jeden z výmyslov Bruselu, celkom zrušiť, isto sa aspoň dá poriadne pritiahnuť kohútik na peňazovode štátu, do ktorého patria aj eurofondy.
Neexistuje žiadny racionálny dôvod ani na to, aby štát platil cechom zamestnávateľov a odborárov iba kvôli tomu, aby mali nad čím na tripartite dumať.
Rana pod pás
Druhý pohľad je iný. Nejde ani tak o handrkovanie sa o tom, či ministerka práce Tomanová ako aj štátna tajomníčka Kršíková nejaký zákon porušili alebo nie. To nech preskúmajú príslušné inštitúcie.
