Nevidím šikmé podkrovné okno za sebou a pod ním oblúk Sprévy, hlavnej berlínskej rieky, a v diaľke za ním fasádu veľkolepého Múzea Bode; a predovšetkým nevidím tri mosty s prúdmi áut a chodcov, pod ktorými sa hore-dolu plavia obrovské nákladné lode.
Niektoré vezú náklad a z iných reve hudba a ľudia na palube tancujú a dvíhajú fľaše s pivom, väčšinou sú to však turisti s fotoaparátmi, ktorí dávajú pozor ako žiaci v škole. Zakaždým rozmýšľam, čo asi fotia. Väčšina asi takzvaný Palác sĺz, sklený hraničný priechod, ktorý kedysi ležal medzi východným a západným Berlínom; teraz je prázdny, no čoskoro tam má byť tanečný klub.
