Pán Kováčik sa rozhodol, že sa ožení. Hoci sa vždy ukazoval s krásnymi a múdrymi ženami, zobral si škaredú a hlúpu. Keď sa ho užasnutí priatelia pýtali, prečo to, preboha, spravil, pán Kováčik len mávol rukou: „Na chalupu dobrá!"
S malou výmenou slov by sme dnes tú vetu mohli vyšiť na štandardu Národnej rady: „Pre voličov dobré." Ako si inak vysvetliť výstupy našich poslancov, ktoré nám pravidelne ponúkajú? Robili by to, keby si nemysleli, že pre nás dobré? Čo si tí (neobyčajní) ľudia vlastne o nás, o svojich voličoch, myslia? Takto vidia našu úroveň a kultivovanosť, keď nám ponúkajú vzájomné urážky, facky a vulgarizmy hodné zaslúžilého kriminálnika?
Muž, ktorý urazí ženu, ktorá si vzápätí vyprosí nebyť označovaná za dámu pästným súbojom. Mladí muži vzájomne sa označujúci za pašerákov, prípadne za... veď viete. Hodiny a hodiny prázdnych, prihlúplych, zbytočných estrádnych scénok ako z dedinskej zábavy. Vedia vôbec, čo robia? To si naozaj myslia, že nám to stačí? Takto nás vidia? Pre voličov dobré?
Možno je to však inak. Žiaľ, opačne. Že títo (neobyčajní) ľudia majú pravdu a naozaj nás poznajú. Nápis na štandarde parlamentu zostáva rovnaký, mení sa iba intonácia. Nepýtame sa, konštatujeme: naozaj platí, že pre nás dobré. Predsa by to inak nerobili.
