Slovo humor sa nezriedka zamieňa so slovom komickosť, a to i napriek faktu, že popri satire, sarkazme, irónii a pod. je humor iba jedným, zato však veľmi špecifickým, výrazne diferencovaným druhom komického prístupu k skutočnosti.
Ak je univerzálnym základom komickosti disproporcia, napríklad nesúlad medzi obsahom a formou, potom je pre humor charakteristický priaznivý, zhovievavý, láskavý postoj k tejto disproporcii. Na pozadí humoristicky zmierlivého prístupu k svetu môže vyznieť dosť zvláštne všeobecne prijaté a nespochybňované tvrdenie, že pre humor treba mať zmysel.
Nikde sa totiž nestretneme s tým, že treba mať, keď vyčleníme z komického radu ako porovnávací príklad satiru, zmysel aj pre tento ostrý, nezhovievavý, odsudzujúci postoj k disharmonickej povahe predmetu. Slovo zmysel možno chápať i ako schopnosť, ba až nadanie vnímať pozitívne a tolerantne chyby, nedostatky, prehrešky v ľudskom konaní a zároveň zachytiť ich nečakané súvislosti a zvláštnosti.
K neodmysliteľným znakom humoru patrí jeho jemnosť, miera, nevtieravosť a nepragmatické zameranie, to, že nechce naprávať, ale oslobodzovať, uvoľňovať, prinášať dobrú náladu, radosť a veselosť. Dalo by sa povedať, že humor nás zbavuje únavy, ktorú spôsobuje stereotypná, mechanická „správnosť" života.
Dobre sa mu darí v byrokratickom a kasárensky vyhrotenom ovzduší, tam, kde sa organizátorom života stáva formálnosť, agresívny poriadok a súbor sankcií, ale aj v každom príkazovom, napríklad v školskom prostredí. Čaro nechceného, ktoré by v uvoľnených pomeroch mohlo takmer zaniknúť a stratiť svoj pôvab, nadobúda humoristickú sugestívnosť práve tam, kde sa z hľadiska nátlakového systému javí ako mimoriadne nevhodné.
